Nkwenye n'Akara Aka
Nkwenye n'Akara Aka n'ime Islam apụtaghị na mmadụ enweghị nhọrọ ma ọ bụ na ọ ga-adabere n'aka onye ọzọ na-enweghị mgbalị, kama ọ bụ nkwenye n'uche Allah, tinyere nkwenye na mmadụ nwere ọrụ. Ezi omume Allah anaghị eji ihe atụ mmadụ na-ezughị okè atụ; dịka nwa akwụkwọ nwere ike ịhụ ntaramahụhụ onye nkuzi ya dị ka ikpe na-ezighị ezi, ebe ọ bụ ezi omume maka ọdịmma ya, otu ahụ ka akara aka Allah nwere ike ịdị anyị ka ihe omimi, mana n'ime ya, ọ bụ amamihe na ezi omume anyị na-apụghị ịghọta akụkụ ya niile.
Allah na-enye mmadụ uche na uche aka ya, ma na-aza ya ajụjụ naanị n'ime oke ike ya na nnwere onwe ya. Akwụkwọ nsọ ndị na-egosi mmanye na-ezo aka n'ihe gbasara eluigwe na ala karịrị ike anyị, nke ohu (mmadụ) anaghị aza ajụjụ maka ha, ebe ọrụ ndị na-ebute ụgwọ ọrụ na ntaramahụhụ dị n'ime oke nhọrọ mmadụ. Ya mere, nduzi na nduhie bụ nsonaazụ nke mgbalị mmadụ na omume ya nke o ji uche ya nweere onwe ya họrọ.
Ndị Salaf as-Salih ji nkwenye n'Akara Aka mee ihe mkpali maka ọrụ, jihad, na ime ihe ndị dị mkpa, na-ekwenye na ihe oriri na oge ọnwụ ka e kpebiwo, ya mere ha rụrụ ọrụ ike ma dabere na Allah n'enweghị umengwụ ma ọ bụ ịdị nwayọ. Ma iji Akara Aka mee ihe ngọpụ iji kwado mmejọ ma ọ bụ mmehie bụ arụmụka na-adịghị ike ma a jụrụ ya, n'ihi na mmadụ amaghị ihe nzuzo ya, kama ọ na-agbaso agụụ ya, ya mere ọ dịghị onye nwere ihe ngọpụ maka ịhapụ ihe Allah nyere ya iwu.
الإيمان بالقدر في الإسلام لا يعني الجبر أو التواكل، بل هو إقرار بمشيئة الله مع إثبات مسؤولية الإنسان. إن عدالة الله لا تُقاس بمقاييس البشر القاصرة؛ فكما قد يرى التلميذ تأديب معلمه ظلماً وهو عين العدل لمصلحته، قد تبدو لنا أقدار الله غامضة، لكنها في جوهرها حكمة وعدل لا نحيط بكافة جوانبهما.
يعطي الله الإنسان عقلاً وإرادة، ويحاسبه في نطاق قدرته وحريته فقط. النصوص التي توحي بالإجبار تشير إلى أمور كونية فوق طاقتنا لا يُسأل عنها العبد، بينما الأعمال التي يترتب عليها الثواب والعقاب هي في دائرة اختيار الإنسان. لذا، فإن الهداية والضلال هما نتيجة لسعي المرء وأعماله التي اختارها بإرادته الحرة.
اتخذ السلف الصالح من الإيمان بالقدر دافعاً للعمل والجهاد والأخذ بالأسباب، مؤمنين أن الرزق والأجل مقدران، فعملوا بجد وتوكلوا على الله دون كسل أو خمول. أما الاحتجاج بالقدر لتبرير التقصير أو المعصية فهو حجة واهية ومردودة، لأن الإنسان لا يعلم غيبه، بل يستجيب لشهوته، فليس لأحد عذر في ترك ما أمره الله به.