Viera v Posledný deň

Moslim verí, že smrť nie je koncom existencie, ale je prechodom z pozemského života do večného života, ktorý je skutočným začiatkom pre každého človeka. Zatiaľ čo nevedomí považujú smrť za koniec, veriaci si uvedomuje, že je to prebudenie z nepozornosti tohto sveta, aby začal život v Barzachu, ktorý predchádza trvalému blahu alebo bolestnému trestu, čo núti veriaceho byť neustále pripraveným stretnúť sa s Alláhom pokáním, prosbou o odpustenie a vrátením práv ich majiteľom.

Pripomínanie si Posledného dňa je základným pilierom, ktorý usmerňuje život veriaceho; vidí pohreby a hroby a spomína si, že to je jeho osud, ale nezúfa, namiesto toho sa sám seba spytuje, kým nie je príliš neskoro. Úprimný veriaci nachádza v spomienke na Posledný život pomoc k trpezlivosti v poslušnosti a silnú motiváciu, ktorá mu bráni páchať hriechy, v nádeji na Alláhovu spokojnosť a zo strachu pred Jeho trestom v Deň, keď sa budú obracať srdcia a zraky.

Keď nastane Hodina a ľudia budú vzkriesení zo svojich hrobov, každý človek bude vzkriesený v stave, v akom zomrel, a všetci budú zhromaždení, aby stáli pred súdom Božej spravodlivosti. V ten ťažký deň si každý človek prečíta svoju knihu, v ktorej sú s maximálnou presnosťou zaznamenané jeho činy, a ani postavenie, ani majetok mu nepomôžu, ale prežije ten, ktorého skutky boli dobré, a ponížený bude ten, kto nasledoval svoje túžby a neposlúchol svojho Pána, pretože každý dostane svoju odmenu podľa svojej viery a skutkov.

Postavenie veriacich v Džanne (Raji) sa líši podľa ich úprimnosti a úsilia, a je to príbytok, ktorý Alláh pripravil pre bohabojných, ktorí boli na tomto svete trpezliví v pravde. Čo sa týka tvrdohlavých popieračov, tí dostanú odplatu za svoju vytrvalosť v nevere, kde si v Deň zmŕtvychvstania uvedomia obrovskú stratu, keď už ľútosť nebude nič platná. Preto sa veriaci snaží byť medzi tými, ktorí dostanú svoju knihu do pravej ruky, ktorí dúfajú v Alláhovu milosť a odpustenie, a vyhýba sa všetkému, čo vedie k Jeho hnevu a trestu.

يؤمن المسلم بأن الموت ليس نهاية الوجود، بل هو انتقال من دار العمل إلى حياة أبدية هي البداية الحقيقية لكل إنسان. فبينما يرى الغافلون الموت غايةً، يدرك المؤمن أنه يقظة من غفلة الدنيا، لتبدأ حياة البرزخ التي تسبق النعيم المقيم أو العذاب الأليم، مما يجعل المؤمن دائم الاستعداد للقاء الله بالتوبة والاستغفار ورد الحقوق لأهلها.

إن استحضار اليوم الآخر يُعدُّ ركناً أصيلاً يضبط حياة المؤمن؛ فهو يرى الجنائز والقبور فيتذكر أنها مصيره، لكنه لا يجزع بل يحاسب نفسه قبل فوات الأوان. فالمؤمن الصادق يجد في استذكار الآخرة عوناً على الصبر على الطاعات، ووازعاً قوياً يمنعه من ارتكاب المعاصي، طمعاً في رضا الله وخوفاً من عقابه يوم تتقلب فيه القلوب والأبصار.

عند قيام الساعة وبعث الناس من قبورهم، يُبعث كل امرئ على الحالة التي مات عليها، فيساق الجميع للحشر ليقفوا أمام محكمة العدل الإلهي. في ذلك اليوم العصيب، يقرأ كل إنسان كتابه الذي سُجلت فيه أعماله بدقة متناهية، ولا يغني فيه جاه ولا مال، بل ينجو من كان عمله صالحاً، ويذلُّ من اتبع هواه وعصى ربه، فلكل جزاؤه بحسب إيمانه وعمله.

تتفاوت منازل المؤمنين في الجنة بحسب إخلاصهم وجهادهم، وهي دار أعدها الله للمتقين الذين صبروا في الدنيا على الحق. أما المنكرون المعاندون فيلقون جزاء إصرارهم على الكفر، حيث يدركون يوم القيامة عظم الخسارة حين لا ينفع الندم. لذا، يسعى المؤمن ليكون من أصحاب اليمين الذين يرجون رحمة الله وعفوه، ويجتنب كل ما يؤدي إلى سخطه وعذابه.